Príbeh dojčenia od Katarínky

Príbeh Katarínky je odkazom, pre všetky maminky, ktoré majú problémy s dojčením, aby využili pomoc laktačných poradkýň. Tie najlepšie vedia zhodnotiť, v čom tkvie problém a vedia poradiť efektívne riešenia. Veľakrát stačí jedna návšteva.

Zažila som dve rôzne obdobia dojčenia. Teda, druhé obdobie práve zažívam. Prvé trvalo tri mesiace. LEN. Asi po 2 normálnych, krásnych mesiacoch sa môj prvorodený postupne začal odstavovať. Či sám od seba alebo mojím pričinením, je vo hviezdach. S odstupom času viem, že to bolo kombináciou rôznych vtedy sa dejúcich okolností. Za všetky spomeniem pojmy ako koliky, nervozita, nespavosť, nedostatok informácií (alebo nie najlepšie rady z pôrodnice), svokra, fľaša... a iné, ktoré by sme mohli zhrnúť slovným spojením "zlá konštelácia hviezd", ktorá však (a bohužiaľ) nebola jednodňová. 

Možno by sa niekto čudoval, ale v tom období, pred 3 rokmi, mne osobne pojem ako laktačné poradenstvo nič nehovoril. Vlastne som ani len netušila, že existujú panie, ktoré by mi s tým vedeli pomôcť. A čuduj sa svete, ani jedna z ozaj veľkého množstva mojich (vtedy už dávno) detných kamarátiek mi nič o tomto "super pakte žien" nepovedala. 

Po 2 mesiacoch pekného dojčenia a po týždni katastrofálneho som to ešte (alebo už len) mesiac skúšala. V nervoch, s plačom (mojím aj detským), s ukľudňovaním a podporovaním (manželovým). Nepomohlo nič. Mlieka ubúdalo, dieťa bolo čoraz nervóznejšie, tak sme skončili. 

Pamätám si do dnešného dňa veľmi presne svoje pocity. Ako som zlyhala. Aká som neschopná matka. Ako neviem dať svojmu dieťaťu to, čo je preňho najlepšie.
Vtedy, keď som sa nedokázala vysporiadať so svojimi vlastnými myšlienkami, som mala pocit, že ešte aj vesmír mi pridáva. Každý, kto sa mi vtedy vtesnal do môjho sveta sa ma pýtal "kojíš?" Dokonca mne úplne cudzí ľudia - kamarátka mojej kamarátky, maminy, svokry... Čo je koho do r.ti po tom, či moje dieťa pije mlieko, vodu, čaj, pivo, asfalt? Strašne ma to vytáčalo, znervózňovalo. Pretože ma to niekde vnútri priviedlo vždy k tej istej odpovedi - Zlyhala si!
Keď som zistila, že som tehotná druhýkrát, povedala som si, že spravím všetko preto, aby som mohla dojčiť čo najdlhšie. "Aspoň pol roka!" som si vtedy hovorila. To bola moja méta. Na začiatku, teda po pôrode veľmi ďaleká méta.
A čuduj sa svete, moja druhorodená už mala rok a ja stále dojčím. Bez čo i len malilinkatého obdobia odmietania, nervov, plaču. Bez akejkoľvek pomoci okolia. Vlastne, moje druhé dieťa je na mne a na dojčení závislé. Neviem, čím to je. Iným nastavením mozgu? Inou povahou dieťaťa? Rodinnou pohodou? Inou konšteláciou hniezd?
Teraz sa dostávam do obdobia, kedy sa ma veľa kamošiek pýta "A ty dokedy chceš kojiť?" Vlastne, toto obdobie, tieto otázky prišli po tom, ako moje mladšie dieťa prekročilo polrok. Odvtedy a stále častejšie (teraz už takmer denne) počúvam:
- To ju ešte kojíš?
- Veď počkaj, až začne chodiť, potom už sa jej ťažko zbavíš. Sama si príde, sama si zoberie...
- To akože dokedy si s nami nedáš ani pohár vína?
- Nelezie ti to na nervy?
- To preto ti neprespí celú noc.
- To akože dokedy ju ešte mieniš kojiť?
- Už jej tie kohútiky zatvor! (moje obľúbené)
...
Netuším, kedy prestanem dojčiť. Nemám určený harmonogram. Už som sa síce nad tým zamýšľala viackrát, ale stále som dospela k tej istej otázke: A prečo by som mala prestať?
Dojčím, lebo ma to baví. Lebo NÁS to baví. Lebo na prse sa moje dieťa ukľudní do pár sekúnd. Lebo na prse zaspí do pár minút. Lebo sa mám na čo vyhovoriť, keď ju chcem nechať spať v našej manželskej posteli a mať ju do rána pri sebe. Lebo si vynahrádzam čas dojčenia, ktorý mi nebol dopriaty podľa mojich predstáv prvý raz. Lebo ma to robí šťastnou. Lebo je šťastné moje dieťa. Lebo máme k sebe tak blízko, ako nikdy
PS. Áno, dám si občas aj pohár dobrého vínka